|
HECTOR, VRÁŤ SA! Ako sa rodili mátohy ........Chvíľu po večernom dojení dedina usína. Nezaduje vetrík, neozve sa zvuk živého tvora. Táto mŕtvolná tichosť ešte zvýrazňuje dojem, že tu pôsobia nečisté sily. .... Pre väčšinu ľudí v tejto dedine je kohút zvestovateľom rána. Každý vie, že kohút kikiríka tri razy predtým, ako sa mu uráči pozvať sliepky na rannú prechádzku. Prvý raz zakikiríka ešte skôr ako začne svitať. Druhý raz vtedy, keď majú ísť gazdovia kosiť a tretí raz vtedy, keď má obecný sluha vyháňať dobytok na pašu. Teraz sa však kohút určite pomýlil!..... Cesta na druhej strane potoka stúpala do vŕška. Keď prešli okolo niekoľkých domov, ležiacich na svahu, dostali sa pod holý kopec, na ktorom bol cintorín. Nepríjemné mrazenie mu prebehlo po chrbáte. Spomalil krok. Musel sa posmeľovať, aby našiel odvahu a pokračoval v ceste. ´ Mŕtvi nehryzú, ´ povedal si v duchu, no zároveň sa tesnejšie primkol k býčkovi.... ´ Daj mi moje, čo nie je tvoje! ´ ozýval sa okolo neho hlas mŕtveho. ´ Daj mi! Daj! ´ znelo z úderov ratíc býčka, aj z nárazov Matejových nôh na kamenistú cestu. Neodvážil sa obzrieť. Nemal odvahu presvedčiť sa, že je sám. Kolená sa mu chveli a len vďaka býčkovi sa posúval dopredu. Poľovačka na bosorky ........"Jój, stvora božia, to máš málo.., to máš naozaj málo... Veru, od dvoch kráv, je to veľmi málo..." ...."nebudú v tom dáke čary..?" opýtala sa Beta a na tvári sa jej zjavil úľak. Veruže v tom budú čary!" potvrdila si odpoveď na otázku. "Či si ty, stvora božia, neskrížila cestu voľákej bosorke..?" Beta sa nahla k Evinmu uchu, akoby jej chcela povedať niečo veľmi dôležité, ale tak, aby to nik druhý nepočul..... ........Za ten čas, čo sa ženy pod šopou rozprávali, hore na šope s nastraženými ušami počúval Paľo Paľovie. Keď Beta stíšila hlas mal iba jedno želanie, aby mu narástli uši, ktoré by sa predlžovali a skracovali tak, ako by potreboval.... Paľo bol veľký lapaj a taký veru nejednému sprieči cestu. Preto už dávno rozmýšľal len o tom, ako by sa dozvedel, ktoré ženy v dedine sú bosorky. Poľovačka na diviakov ........ Najvýraznejší na jeho neobyčajnej tvári bol červený nos. Trčal z ježovitých fúzov ako päsť z rukáva...... "Čo zízate ako teľce na maľované vráta?" povedal chlapcom namiesto pozdravu. "Keby sme my v Karpatoch, keď nás hnali proti Rusom, boli takto zízali pred seba, Rusi by nás boli postrieľali ako zajace." Po tomto úvode sváko zastal, napchal si do fajky vysušeného lístia z ďateliny, paliny a horkej trojky, a podal vrecúško chlapcom. "Nate, učte sa! Lebo do Ameriky môže ísť len ten, čo vie dobre fajčiť!" ..... ........Od najbližšieho prasiatka bol už necelých päť metrov, keď ktosi skríkol: "Diviak!" Jano sa obzrel a skamenel. Dva metre od neho stálo veľké, čierne, štetinaté zviera a s vypúlenými, krvou podliatymi očami pozeralo na neho..... "Krochkaj! Musíš krochkať, lebo je s tebou koniec!" šepkal mu akýsi hlas. Jano sa pokúsil zakrochkať, ale bol to len úbohý pokus, ktorému by neuveril ani hluchý diviak a Jano vedel, že naopak diviak má sluch veľmi dobre vyvinutý.... |
|
Webmaster: AWD |
juriga@awd.sk | © František Juriga, 2005 - 2012 |