|
NA VLASTNÚ PÄSŤ ........ "Zle.., dobre.., aj týmito rukami by som zaškrtil tak, ako toho bachara... Keď ti v rukách omdlieva telo, akoby sa ti oddávalo..." z čistého, jemne modelovaného hlasu druhého chlapa vychádzalo toľko vášnivej zloby, že sa Marcel úplne rozochvel. "Pozri na tieto nádherné prsty! Vieš akú rozkoš by si cítil, keby som ti stlačil hrdlo..? Mohol som byť husľovým virtuózom. Neznášam život bez fantázie, nalinkovaný ako podľa lineára.." pokračoval........ ........ "Marcel, prestaň tárať! Potrebujem počuť pravdu, rozumieš?" zahriakol ho Kálnik. Potom pokrútil hlavou a už miernejšie pokračoval: "Marko, považoval som ťa za múdreho chlapca. Ty takých nepoznáš. Chlapče, pre Poeta znamená ľudský život toľko, ako pre teba pľuvanec a Zabijak je ešte horší..." ........ "Počuj, kamoš! Neponáhľaj sa! Musím ti voľačo povedať..!" Šepot na chvíľu prestal. Marcelovi sa roztriasli nohy, zadržal dych a posadil sa. "Tí, čo ťa prepadli na Železnej studničke, sú ti na stope. Musia ťa zabiť! Toho tučnejšieho sa báť nemusíš, ale Poet ťa prebodne alebo zaškrtí bez mihnutia okom. A je tu ešte tretí, najhorší! Utekaj na políciu! Popros nech ťa ochraňujú! Povedz otcovi, aby si vzal dovolenku! Nech najme nejakú ochranku alebo spolu odcestujte! Stačí na dva - tri dni..!" "Kto ste?" vydýchol Marcel, tak isto šeptom. "Som..." vonku sa ozvali rýchle kroky bosých nôh, šepot zamĺkol... |
|
Webmaster: AWD |
juriga@awd.sk | © František Juriga, 2005 - 2012 |